Prejsť na motorke Rakúsko, Maďarsko, Srbsko, Rumunsko, Chorvátsko a Slovinsko?  Že toto musí byť zaručene len sen? Nemusí! 

V polovici augusta tohto roku sa manželia Kašparovi vydali na cestu po Európe v ústrety novým zážitkom. Prešli viac než 4000 km a na ceste boli11 dní.

So sebou si nezabudli zabaliť GPS tracker NCL 21, ktorý sme im zapožičali.

 

Ako vás napadlo ísť práve takúto trasu? Išli ste presne podľa plánu, alebo ste trasu priebežne menili podľa nálady?

Rumunská Transalpina a Fagaraš je snom každého motorkára. Tiež sme išli na odporučenie priateľov, ktorí tam jazdia na motorkách – veteránoch. Až na pár drobných odchyliek sme šli podľa predom premysleného plánu.

Išli ste takto prvý raz, alebo už máte s podobným výletom skúsenosti?

Na motorke s manželom jazdíme od tej doby, čo sa poznáme. Čechy máme prejdené krížom krážom. Vyrážame aj do Rakúska, Poľska, alebo na Slovensko, ale na takto dlho a náročnú cestu sme sa vydali prvý raz.

Ako a ako dlho prebieha vaša príprava na cesty?

Príprava na cestu prebiehala asi rok. Na pôvodnej motorke (Ymaha V-Max) sme robili generálku, ale ta sa nakoniec nestihla. Je to veterán a náhradné diely sme zháňali kde sa dalo. Kúpili sme teda inú motorku (BMW GS 1200 R) s tím, že ju po tejto ceste a sezóne predáme. Nakoniec sme zistili, že sa u nás asi zatiaľ usídli na trvalo. Intenzívne sme sa pripravovali posledný polrok. Očkovanie, plánovanie trasy, ubytovanie, nákup stanu a spacákov. Spali sme najviac v kempoch a tiež v posteli pri jednej veľmi milej pani v Rumunsku.

Koľko motoriek s vami išlo? Predstavujem si partiu motorkárov…

Ja a môj manžel, ako jediný vodič, na jednej motorke. Bol to síce trochu risk, ale pretože naši priatelia majú malé deti, nevhodnú motorku a málo času, vydali sme sa len sami dvaja.

Ktorá zo zemí, ktoré ste navštívili na vás zapôsobila najviac? Boli poznať nejaké rozdiely medzi ľuďmi v rôznych štátoch?

Ak nemyslím ako najväčší zážitok Transalpinu a Fagaraš v Rumunsku, tak nás najviacej nadchlo Srbsko. V Maidan Peku sme narazili na nádherný pieskovcovú baňu a cesta pozdĺž Dunaja bola jednoducho skvostná. Čo sa týka ľudí a ich chovania, tak sme sa všade stretli s pohostinnosťou a dobrým prístupom. Len Maďarsko nás negatívne zaskočilo svojou aroganciou. Tiež neradi vzpíname na veľkú kolónu a prístup colníkov v Srbsku. To bolo, ako by sme sa vrátili o niekoľko rokov dozadu.

Zažili ste nejaký nepríjemný zážitok, na ktorý nespomínate v najlepšom?

Až na pár drobností sa nám nepríjemné zážitky po celú cestu vyhýbali. Ale jedna vec nás predsa len trochu zasiahla. Bola to naša posledná noc, ktorú sme už trávili v Čechách. Mali sme za sebou už pomerne dlhú cestu zo Slovinska, a tak nešlo dôjsť až domov. Zakempovali sme v kempu na Lipne. Celý deň sme nič nejedli, boli sme unavení a tak nás ako prvé zajímala sprcha a jedlo. Slečna na recepciu na nás kukala ako by sme spadli z Marsu. Čo že to je za otázky, všetko je predsa samozrejmosť. Zaplatili sme pomerne vysokú čiastku a šli postaviť stan. Konečne nastal čas zasýtiť žalúdky, dať si české pivo a náhle nastal problém. V reštaurácii sa na nás oborili, že už nám nič k jedlu nedajú a ak chceme niečo k pitiu, tak rýchle, pretože čašníkovi ide za chvíľku autobus a zatvára. A to bolo len okolo päť popoludní. Vyfasovali sme teda pivo a čipsy a s údivom sme odkráčali k stanu. S raňajkami to bolo podobné. Čomu sa vraj divíme, za celú sezónu toho majú dosť, tak čo by sme takmer na konci chceli. Nakoniec sme za neslávnymi raňajkami zaplatili to, za čo by sme mali v Rumunsku dva obedy. 

Čo vás viedlo k tomu zapožičať si jednotku a ako ste sa o tejto možnosti dozvedeli?

Jednotku sme volili z dôvodu bezpečnosti. Máme firmu, čo sa zaoberá mimo iné aj zabezpečením aut a objektov, preto sme hľadali alternatívu niečoho vhodného na motorku. Chceli sme, aby našu cestu mohli sledovať naši rodičia a tým ich trochu ukľudniť, keď už sme teda šli sami. Hlavným dôvodom bolo ale to, aby náš kamarát, ktorý našu cestu sledoval, vedel, kam má doraziť v prípade poruchy.

Ako ste behom cesty riešili nabíjanie jednotky?

Nabíjanie jednotky, telefónov, fotoaparátov a interkomov na motorku sme riešili solárnou outdoorovou powerbankou. A pokiaľ to šlo, tak priamo zo siete.

Kto všetko vašu cestu sledoval? Príbuzní a priatelia, alebo ste ju zdieľali so širšou verejnosťou na sociálnych sieťach?

Našu cestu sledovali rodičia a už spomínaný kamarát pre prípad núdze.

Ľudia dnes cestujú všetkými možnými spôsobmi. Prečo akurát motorka?

Prečo akurát motorka? Cestovanie na motorke je proste úplne o niečom inom. Než sa človek niekam dostane autom, tak to kvôli kolónam a rôznym obmedzeniam trvá omnoho dlhšiu dobu. Môj manžel hovorí, že keď pred garážou sadneme na motorku, už v tu chvíľu sme na dovolenke. Motorka je kontaktná, máte pocit, že akékoľvek dianie je vám na dosah ruky, že ste súčasťou okolitej prírody. Motorka je pre nás dôležitejšia, než pre mnohé drahé auto. Mimochodom, pokiaľ nebudem počítať novú firemnú dodávku, tak osobné auto máme len jedno, je to starý veterán a používame ho len na to najnutnejšie.

Máte v pláne podniknúť ďalšiu takúto cestu? Pokiaľ áno, kam to bude?

Pokiaľ máme nejaké voľno a praje počasie, tak jazdíme vlastne stále a víkendy tak máme dopredu jasné. Budúci rok plánujeme takýto okruh. ČR – Ukrajina (Pripjať) – Rusko – Gruzia – Turecko – Bulharsko – Srbsko – Maďarsko – Rakúsko – ČR. Je to zhruba 7000 km. Má to ale jeden háčik. Radi by sme už necestovali sami. A to hlavne kvôli bezpečnosti. Preto by sme boli radi, kdeby sa našli rovnakí nadšenci ako sem ja a manžel. Napríklad aj touto cestou.

Čo by ste rada povedala na záver?

Cesta to bola veľmi náročná. Niekedy sme ani nevedeli, kde budeme spať, pretože napríklad v Srbsku kempov nebolo toľko. Ale stálo to rozhodne za to a na tu trochu nepohodlia človek rýchlo zabudne. Rozhodne to nie je pre každého a človek musí tiež niečo natrénovať, než sa na takúto cestu vydá. Táto cesta veľmi posilnila náš vzťah s manželom, pretože až tam zistíte, že ste odkázaní len jeden na druhého. Musíte si bezpodmienečne dôverovať. Ja manželovi ako vodičovi, a on mne v tom, že sa nezosypem z prvého problému. Človek musí počítať s rizikami a s tými do toho ísť. Ale to, čo človek zažije, je jednoducho nezabudnuteľné.

 

Chystáte sa na cestu? Chcete dať ostatným vedieť, kde práve ste? Požičajte si tracker NCL 21.